Žiť svoj krst
Milí moji veriaci!
V chráme pri kláštornej škole v Belonte v Severnej Karolíne je zvláštna krstiteľnica, ku ktorej sa viaže tento príbeh.
Mnísi, ktorí založili školu, každý deň na ceste do mesta prechádzali okolo veľkého žulového plochého balvana. Priťahoval svoju pozornosť nielen veľkosťou, ale aj kontrastom s okolím. Jednoducho tam akosi nepasoval. Keď sa spýtali miestnych na ten balvan, dozvedeli sa zaujímavú vec. V minulosti predstavoval miesto, kde sa predávali otroci. Muži, ženy a deti boli postavení na tento plochý balvan, aby si ich kupujúci mohli lepšie obzrieť a následne kúpiť.
Mnísi sa rozhodli použiť tento balvan. Dopravili ho do kláštora. V jeho strede vytesali priehlbeň, aby ho mohli požívať ako krstiteľnicu. Na novú krstiteľnicu vytesali nápis: Nad týmto kameňom boli niekedy ľudia predávaní do otroctva. Teraz nad týmto kameňom skrze vody krstu sa ľudia stávajú slobodnými Božími deťmi.
Evanjelium dnešnej nedele, ktorou sa završuje vianočné obdobie, nás vedie k rieke Jordán: V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. (Mk 1, 9-10) V udalosti Ježišovho krstu nie je viditeľná iba vonkajšia udalosť krstného úkonu. Je tu ešte niečo dôležitejšie. Duch Svätý zostupuje na neho a Nebeský Otec ho obdarúva láskou, keď dosvedčuje, že Ježiš je jeho milovaným Synom.
Krst Pána Ježiša nám pripomína potrebu zamyslieť sa nad svojím vlastným krstom. Aj my sme sa stali pri krste milovanými Božími deťmi. Pripomína nám to aj sv. Ján, apoštol: Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. (1Jn3, 1)
Krst je chápaný ako prvá sviatosť potrebná ku spáse. Je základom celého kresťanského života. Až po prijatí krstu môžeme prijímať ďalšie sviatosti. Patrí medzi iniciačné sviatosti, ktoré nás uvádzajú do kresťanského života spolu so sviatosťou birmovania a Eucharistie. Vo viere sme pokrstení v mene Najsvätejšej Trojice. Pri krste sa z našej duše zotiera dedičný hriech i všetky osobné hriechy (ak sme boli pokrstení po užívaní rozumu) a prijímame tak nezmazateľný znak, že patríme neodvolateľne Bohu. Krst nemožno opakovať, ani sa ho nijako zbaviť. Zároveň sme začlenení do Cirkvi, dostávame účasť na Kristovom kňazstve a stávame sa chrámom Ducha Svätého. A pri krste dostávame do daru aj semeno večného života, ktoré v nás má cez rozvíjanie krstnej milosti rásť a prinášať bohaté duchovné ovocie pre večnú slávu.
Katechizmus Katolíckej cirkvi (1216) k tejto sviatosti okrem iného uvádza: Krst „je najkrajším a najvznešenejším Božím dobrodením… Volá sa darom, lebo sa dáva tým, čo predtým nepriniesli nič; milosťou, lebo sa udeľuje aj vinníkom; krstom, lebo hriech sa pochováva vo vode; pomazaním, lebo je posvätný a kráľovský; osvietením, lebo je jasom a svetlom; rúchom, lebo zakrýva našu pohanu; kúpeľom, lebo obmýva; pečaťou, lebo je zachovaním a potvrdením Božej nadvlády.
Cirkev pri vysluhovaní sv. krstu nasleduje výzvu svojho Pána, keď plní jeho vôľu: Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. (Mt 28,19-20).
Toto sú slová toho, kto sv. krstu ustanovil. Nestačí byť pokrstený, ale je potrebné prijať úplnú náuku Ježiša Krista a podľa nej žiť. Prežívať svoj osobný život viery v spoločenstve veriacich. Žiť ju úprimne pred Bohom a v zodpovednosti za svedectvo, ktoré mám prinášať svojím životom. Presnejšie povedané: Žiť svoj krst. Preto sú aj dnes aktuálne slová sv. Augustína, ktorý povedal, že Ten, čo ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba.
Ako pokrstení máme v srdci vieru – ten nadprirodzený Boží dar a božskú čnosť. Viera nám dáva silu ísť aj proti prúdu, proti všetkému, čo škodí našej duši. V živote viery potom Boh robí zázraky.
Podľa sv. Jána práve viera v Krista je našim víťazstvom. A to je najväčšia sila, ktorá nám pomôže, aby sme sa nikdy nenechali odlúčiť od Božej pravdy.
Prijatie sv. krstu vyzýva na zodpovednosť najmä rodičov a krstných rodičov, aby boli vzornými príkladmi vo viere svojim deťom. Iba to, čo máš, môžeš odovzdať. Iba to, čo pokladáš za dôležité, tomu žiješ. Iba to, čo vidia na tebe tvoje deti, môžu v živote nasledovať. Sviatosťou krstu človek začína žiť krásne dobrodružstvo s milujúcim Otcom, na ktorého sa môže vždy obrátiť a spoľahnúť. A táto skúsenosť sa dá najviac prežiť a odovzdať pokrsteným v rodinnom spoločenstve v kruhu milujúcich rodičov v atmosfére lásky.
V minulosti pri krstných obradoch (v latinčine) kňaz pri udeľovaní znaku kríža vyriekol nasledujúce slová:
Prijmi kríž na čelo, nech ťa Kristus ochraňuje znakom svojej lásky.
Prijmi kríž na uši, aby si počúval Pánov hlas.
Prijmi kríž na oči, aby si videl jas Božej tváre.
Prijmi kríž na ústa, aby si odpovedal na Božie slovo.
Prijmi kríž na hruď, aby Kristus vierou prebýval v tvojom srdci.
Prijmi kríž na plecia, aby si niesol príjemné Kristovo jarmo.
Ako v sebe rozvíjať krstnú milosť? Odpoveďou na túto otázku môžu byť slová pápeža Františka:
Každý pokrstený je ‚Cristoforo‘, to znamená nositeľ Krista, ako hovorievali dávni otcovia. Kto stretol Krista, ako Samaritánka pri studni, nemôže si ponechať pre seba túto skúsenosť, ale cíti túžbu podeliť sa o ňu, zaniesť Ježiša ostatným. Je tu otázka pre všetkých, či tí, ktorí nás stretávajú, cítia v našom živote teplo viery, vidia na našej tvári radosť z toho, že sme sa stretli s Kristom! … Potrebujeme kyslík evanjelia, dych Ducha vzkrieseného Krista, aby sa znovu rozhorel v srdciach. … Zamerať sa na to, čo je podstatné, teda na stretnutie s Kristom, s jeho milosrdenstvom, s jeho láskou a milovať bratov, ako miloval on.
Pamätajme, že krst nie je nejaký „hokus-pokus“, rituál k pohosteniu, uvítací ceremoniál, ale zaštepenie do tajomstva samého Krista. Toto osobné primknutie a priľnutie je potrebné v sebe rozvíjať cez prijímanie ostatných sviatostí a nedať sa od nášho Spasiteľa odseknúť žiadnym hriechom a službou Zlému.
P. Jozef Šuppa (SJ) ponúka na zamyslenie pri dnešnej slávnosti aj túto modlitbu: Pane, nedopusť, aby sme boli ľuďmi, čo mnoho hovoria, a nič nekonajú; čo všetko začnú, ale nič nedokončia; čo vždy sľubujú, ale nikdy nedodržia slovo; čo nič nerobia, no stále kritizujú; čo sa pohoršujú nad hrôzou sveta, no nespravia nič, aby pomohli druhým; čo túžia dostávať, ale nič nedávajú; čo vedia prosiť, ale nechcú ďakovať.
Naopak, buďme múdri a prijmime sa aj vo svojej ľudskej slabosti takí, akí sme a dajme sa plne k dispozícii Bohu. On si už z nás urobí takých, akých nás potrebuje pre svoje plány. Preto si nezakladajme na svojich schopnostiach, ale iniciatívu ponechajme Pánovi, ako hovorí sv. Terézia z Kalkaty: Pán od nás nechce, aby sme boli úspešní, ale žiada, aby sme boli verní. Buďme teda verní počas celého života krstným záväzkom, ktoré sme prijali.
Bratia a sestry! Pri dnešnej slávnosti Krstu Pána Ježiša si spomeňme na záber, ktorý ukazuje na sv. Jána Pavla II. v jeho rodných Wadoviciach, kde kľačí v bazilike na obidvoch kolenách s jednou rukou položenou na krstiteľnici. Pápež zostal ponorený v modlitbe vďačný za dar sviatosti krstu. A bol to tiež aj prejav jeho viery v hodnotu sviatosti, ktorá prináša dar Božieho života.
Aj my sa v tejto chvíli v duchu prenesme na miesto nášho krstu, do konkrétneho chrámu (ku krstiteľnici), kde nás Boh prijal za svoje milované Božie deti. A s vďačnosťou za tento nevýslovný dar sľúbme Bohu, že prijatú krstnú milosť chceme v sebe rozvíjať v najväčšej možnej miere, aby sa raz naplnila vo večnosti.
Modlime sa: Láskavý Otče, tvoj Syn prišiel medzi nás ako pravý človek a bol nám navonok podobný; daj, prosíme, aby sme sa pomocou jeho milosti vnútorne stali podobnými jemu. Amen.
Vyprosujem Vám požehnaný deň sviatku Krstu Pána.
Zostávam s Vami spojený v modlitbách. otec duchovný
Bonus na záver: Utekať pred hriechom
Zamyslime sa nad postojom mladého človeka, ktorý po prijatí sv. krstu objavil v sebe podstatnú zmenu.
Mladá slečna sa po krste stretla s kňazom. Ten sa jej opýtal: „Tak, čo ti dal krst? Zmenilo sa niečo v tvojom živote?“ – „Áno, žijem celkom ináč. Som tomu veľmi rada..“ – „A môžeš povedať úprimne, hrešila si pred krstom?“ – „Áno, musím priznať, že hrešila som.“ – „A teraz, keď si pokrstená, nehrešíš?“ Slečna sa na chvíľu zamyslela: „Áno, aj teraz hreším.“ – „Nuž, aký je v tom rozdiel? Zmenilo sa teda niečo v tvojom živote?“ – „Áno, pred krstom som za hriechom bežala, teraz po sviatosti krstu pred hriechom utekám.“
Je to oslovujúce ponaučenie aj pre nás. V boji proti hriechu budeme musieť bojovať až do konca života, od toho nebudeme nijako uchránení. Ale prítomná krstná milosť nás uisťuje v tom, aby sme sa nevzdávali a s Božou pomocou až do konca v dobrom vytrvali.