Púť i zájazd po trase NICE – LURDY – SANTIAGO DE COMPOSTELLA FATIMA v dňoch 19.9. – 29.9.2012
Viac než týždeň prešiel – z výletu sme my už doma … no zážitkov plno máme, písali sme si kde sme boli … často na to spomíname.
Na „východe“ sme vyrástli – slovenčinu radi máme.
Po slovensky ? – nie po „šarišsky“ – doma sa my rozprávame.
Preto……….
Ked dzevetnasteho septembra vev Kľušove autobus pristaviľi,
postupne do neho putňici zez Kľušova, Kobiľoh, Bartošovcoh, Janovcoh, z Tročan, z Košicoh
i zez Bardijova do neho veci naložili.
Hutoreli sme sebe – že do Nice, Lurdoch, Fatimi, Compostely i Jesola putovac budzeme
a pritom dvuh šoferoh a hlavne duhovného oca z Kobiľoch sluhac budzeme.
Ocec duhovni povedal, že na „púť“ i „zájazd“ idzeme,
ale furt še po draže iba modlic nebudzeme !
Ked sme u Augustianoh omšu svatu odslužili, prešli Košice, prekročili maďarsku hranicu,
pokukali na Budapešč, Slovinsko zakrila časna noc,
Vierka še pomodlila ruženec , naľala zdravotni – „duhovni“ povinčoval dobru noc.
Dahtore ňe, dahtore hej – hľiboko zaspaľi
a svojo zaspate oči až v Nice pootvirali.
Uvidzeli sme veľke huri a na ňih veľo domi postavene
a na druhej strane – belave moro – otvorene.
Po svatej omši nás i Slovak privital,
na drahu – požehnaňe dal – a povedal, že by rad na Slovensko zavital.
Devec hodzini sme mali voľno – to sme sebe i nohy v moru vymočiľi,
vyšej 400 schody – hore i dolu – ku vodopadu na skale prehodzili.
Bul štvartek večar a rano sme še hceli v Lurdoh ubitovac
a po dvuh dňoh konečne v posceli nocovac.
V piatek perša naša draha do kupeľa smerovala,
žeby še každa z nas tam ešče v ten dzeň vykupala.
Ešče pred svatu omšu sme baziliku i domy svatej Bernadety pokukali
a požehnaňa horih zez svatoscu Oltarnu še dočekali.
Kto bul perši raz v Lurdoh – ta še mu švičkova procesia pačila
a na druhe rano – dvacecdruheho – v sobotu – film o Bernadete, križova cesta, poklona
svatosci Oltarnej i obhľadka baziliky – radosc urobila.
Ked sme pred večarem Lurdy ohabili,
v muzeume svateho Jakuba – sme še po draže – zastavili.
Večar ocec duhovni zavelil – že večera v reštauracii „Kriak“ budze
a noc prežijeme v hotelu „Bus“ … ľudze.
Aľe neľem ľudze – ale i autobusi mušu predpisi dotrimovac,
preto v nedzeľu mušel autobus – na parkovisku v Compostele – devec hodziny oddihovac.
Duhovni ocec nas našaľil, že do Santiaga budzeme o dešec kilometre dlukši putovac
a dahtore z nas, že začali temu už večar radovac.
Ta ked po noci v autobuše, v Compostele, šofere autobus zastavili,
šicke sme sebe brocak na hribet nasadzili.
Paru kilometre sme spolu po Compostele putovaľi,
kym sme še do baziliky ku hrobu svateho Jakuba dostali.
„Ocec duhovni – bars sce šumni čas v Lurdoch prehvalili !!!!!!!!! “
preto še v Santiagu de Copostela asi šicke čerci žeňili !!!!!!!!!!!!!
O dešatej hodzine svata omša s našim duhovnim ocem bula
a o dvanastej hodzine še na omšu – z caleho šveta kupa ľudzi zharnula.
Diždž i viter, viter i diždž – tak to tam vypatralo,
preto tam veľo teho še nenakukalo.
Po draže zez Santiaga sme vidzeli olivovniki, plantani i les zhoreni
a v nedzeľu – dvacectreceho – po prihodze do Fatimi, sme mali ubitovaňe, večeru i švičkovi
sprievod pripraveni.
V pondzelek vev Fatime – po svatej omši sme voľni program maľi,
žebi sme baziliku Ružencovej i koscel svateho Oca Jana Pavla II. ponavščevovali.
Kto hcel po obhodoh pohodzil, abo na kolenoh hodnik „Pokori“ prešol
a večar po druhi raz švičkovu procesiu vev Fatime – našol.
Ešči i treci dzeň sme vo Fatime ostali
a rodne domi Lucie, Františka a Hyacinti ponavščevovali.
Po draže tam sme zez ocem duhovnim križovu cestu preživali
a večar (dvacecpiateho – v utorek) drahu autobusem do Zaragozi – merali.
V noci mocno žimno bulo, diždž padal, viter fukal, ale nas jedna iskra hrala,
že še „ Panna Maria Pilar“ v Zaragože – ľudzom – ukazala.
A tam sme ten slup – na ktorim še zjavila – vidzeli
a jej svojo prozbi i dzekovaňe – povedzeli.
V autobuše – po draže do Montserratu – nam sprevodkiňa o historii Španielska rozpravala,
o znamih kosceloh, mestoh a svatih životopisi – pospominala.
Ked bulo okolo dvanastej hodzini – pred nami še vysokanske červene skali objavili
a že tam dahto aj može žic – temu sme neverili.
Vev skaloh še benediktinski kľaštor i bazilika ze sohu „Čarnej Madoni“ skriva
a pomože každemu, kto ku nej svojo vrucne pozbi i modlitbi – vziva.
Mali sme tam svatu omšu – a po nej – mali sme požehnaňe – „bic kus drzi“,
inakši bi sme še ku Čarnej Madone nedostali – dahtorih to doteraz „kus mrzi“.
Jak „bonus“ sme kupaňe v moru v Calelli – dze sme spali – dostali,
ale že bulo dosc žimno do vodi sme še radšej ani neponahľali.
V hotele Har – Maro – sme prenocovali,
na druhi dzeň po svatej omši – druhi „bonus“ v podobe špivu v prostredku koscela – dostali.
Zez Španielska sme še potom do Talianska už ľem ponahľali,
v nočnej hodzine pohľadem na Monte Carlo – pokohali.
V piatek – dvacecosmeho – v Lide de Jesolo zaš devec hodzinova prestavka bic mušela,
tota zez nakupami i zez kupaňim v moru – suvišela.
Ešče posledni raz – o štvartej poobedze – svata omša vev zahraniču (v Jesole) bula,
ale to še už každa z nas na svuj dum – na Slovensku – cešila a v modlidboh spomenula.
A ked sme už na jedenasti dzeň prekročili Maďarsku hranicu,
bulo treba daco povedzec – ňeľem v autobuše – ale na calu ulicu.
Duhovni ocec, za to že sme mohli jedenac dni tak spolu šicke bic – zez šerca dzekujeme… šak
našo čisla telefonu znace –
ta verime, že ked dajdze zaš pujdzece – …. ta nas zavolace.
KVP-čko vev Košicoch – posledna zastavka – take našo putovaňe,
potom lem postupne – smerom ku Kľušovu – z autobusa – vystupovaňe.
Tak jak sme še štretli – tak sme še rozešľi, naša „puť“ – ja verim – svuj účel spulnila,
našľi sme še tam každi -dakto kamaratku, dakto kamarata – nejedna z nas še i kuščik zmenila.
Ja som mocno rada, že som z Vami bula, v dobrim spominajce,
ked dajdze zaš pujdzece – ta Vy mi znac dajce.