Božie Dieťa prichádza kvôli nám
Milí moji veriaci!
Čítal som írsku legendu, v ktorej Panna Mária povedala svojmu ženíchovi: „Mala som sen, Jozef. Nerozumiem mu úplne, ale viem, že bol o narodení nášho dieťaťa. Ľudia sa štyri týždne pripravovali na Vianoce. Ozdobili si domy, nakúpili nové veci z obchodov. Tých darčekov bolo veľmi veľa, ale na moje prekvapenie, ani jeden nebol pre nášho syna. Zabalili ich do farebného papiera, previazali ich zlatými stužkami a poukladali pod stromček ozdobený svetielkami. Potom si ich navzájom odovzdávali. Zrazu tak všetko vyzeralo nádherne, všetci sa usmievali, z darčekov sa veľmi tešili. Ale vieš, Jozef, oni nič nedali nášmu synovi. Nemysleli na neho. Nevyslovili dokonca ani len jeho meno. Je to čudné… Oslavovať jeho narodeniny a nevenovať mu žiadnu pozornosť? Úplne na neho zabudli. Všetci vyzerali šťastne, ale mne sa chcelo plakať. Aj náš Ježiš bol veľmi smutný. Našťastie, bol to iba sen.“
Nie každý sen sa naplní. Preto je tu stále nádej, že v našej farskej rodine i na celom svete tento Máriin sen zostal iba snom. Všetci si to prajeme a chceme sa o to snažiť, aby to tak bolo nielen po tieto sviatky.
Tento rok prežívame zvláštne Vianoce. Kostoly sme upratali, vyzdobili, no lavice zostali neobsadené. Aktuálna pandemická situácia nám nedovoľuje zísť sa v Božom chráme na slávení Ježišovho narodenia. Prázdno v kostole, ale nie prázdno v duši! V duši je upratané, počas adventu sme sa predsa stihli na stretnutie s betlehemským Dieťaťom pripraviť, a to je najdôležitejšie. Oveľa tragickejšie pre nás by bol pravý opak. Prišli by sme síce do nádherne vyzdobeného kostola, ale s neporiadkom v duši. Preto aj túto situáciu, hoci je pre nás bolestne smutná, prežívajme trpezlivo s Pánom.
Privítajme ho teda najmä v našom srdci, aby sa tam duchovne narodil. Veďmalo by to vôbec zmysel, keby sa aj tisíckrát narodil v Betleheme, ak by sa nenarodil aj v človekovi?
Sv. Lev Veľký píše o radosti z dnešnej slávnosti: „Milovaní, radujme sa, veď sa dnes narodil náš Spasiteľ. Smútok nemá miesto pri zrode nového života; a tento život odstránil strach zo smrti (porov. Hebr 2,15) a vlieva do nás radosť z prisľúbenej večnosti. Nik nie je vylúčený z účasti na tomto rozochvení, všetci máme rovnaký dôvod spoločne sa radovať: veď náš Pán, víťaz nad hriechom a smrťou, prišiel vyslobodiť všetkých, lebo nik nebol bez viny. Nech jasá svätý, lebo sa blíži k palme víťazstva; nech sa teší hriešnik, lebo sa mu ponúka odpustenie; nech si vydýchne pohan, lebo je pozvaný k životu.“
Boh sa rozhodol nám ľuďom dať účasť na svojom božskom živote. Preto posiela na svet svojho Syna, aby toto posolstvo oznámil všetkým. Ten, ktorý má kraľovať celému svetu, prichádza v tichu betlehemskej noci. Ten, ktorý sa má stať príbytkom ľudského srdca, sa narodí v chudobnej maštaľke. Ten, ktorý má byť pre všetkých duchovným pokrmom, je vložený do jasieľ, kde sa dáva potrava pre zvieratá. Ten, ktorý má vykúpiť tento svet, zostupuje na zem v podobe bezbranného dieťaťa. Je pozoruhodné, že Boh je vždy tam, kde ho človek najmenej očakáva a spôsobom, ktorý človeka často prekvapí.
Tajomstvo Božieho vtelenia veľmi pekne približuje kardinál Joachim Meisner. Spomína na chvíle, kedy starí otcovia vozili v zime drevo z lesa. Kraj bol zafúkaný snehom, takže ťažko bolo vidieť cestu. Sane naložené drevom zapadli do záveja a kone nimi nepohli. Čo urobil správny gazda? Nekričal, ani nešľahal bičom, ale zoskočil zo saní. A celou silou sa do nich oprel. Vtedy zvieratá pocítili, že je akoby jedným z nich. Zostupuje zvrchu a pripája sa k nim. Napli svoje posledné sily a vytiahli sane zo záveja.
Aj Boh, obrazne povedané, nezostáva iba hore nad nami, ale zostupuje k nám na zem, aby sa stal jedným z nás. Ukazuje nám správny zmysel života a pomáha nám vstať, keď zapadneme do záveja hriechu. Nie je to úžasné, ak si uvedomíme, ako veľmi Bohu na nás záleží? Toto je odkaz tajomstva Vianoc. Boh nám otvára cestu k sebe. Túži po stretnutí s nami. Túžime aj my po stretnutí s ním?
Bratia a sestry! Sme Božími deťmi, patríme Bohu. A skrze svoju milosť nás urobil požehnanými. Túto myšlienku rozvinul aj pápež František na včerajšej vianočnej homílii: „Dnes nás Boh napĺňa úžasom a každému z nás hovorí: „Si zázrak.“ Sestra, brat, nestrácaj odvahu. Si v pokušení cítiť sa zlyhaným? Boh ti hovorí: „Nie, si moje dieťa!“ Máš pocit, že to nedokážeš, strach z nedostatočnosti, strach, že nevyjdeš z tunela skúšky? Boh ti hovorí: „Odvahu, som s tebou“. Nehovorí ti to slovami, ale tým, že sa stáva dieťaťom ako ty a pre teba, aby ti pripomenul východzí bod každého tvojho znovuzrodenia: uznať ťa ako Božieho syna, Božiu dcéru. Toto je východzí bod každého znuvuzrodenia. Toto je to nezničiteľné srdce našej nádeje, žiarivé jadro, ktoré podopiera existenciu: na hlbšej úrovni než naše kvality a naše chyby, mocnejšie než rany a zlyhania z minulosti, obavy a strach z budúcnosti, je tu táto pravda: sme milované deti. A Božia láska k nám nezávisí a nebude nikdy závisieť od nás: je to láska nezištná. Táto noc nenachádza vysvetlenie inde: jedine milosť. Všetko je milosť. Ten dar je bezodplatný, bez zásluh kohokoľvek z nás, čistá milosť. Povedal nám to sv. Pavol: tejto noci „sa zjavila Božia milosť“ (Tit 2,11). Nič nie je vzácnejšie.“
V Ježišovi Kristovi prichádza na svet svetlo Božej lásky. Sv. Ján dnes o tom píše: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.“ (Jn 1, 9-13)
Narodeným z Boha sa zjavuje v Ježišovi Kristovi opravdivá láska. Tá sa obetuje za iných, robí šťastných tých druhých. Takejto láske – trpezlivej, vynaliezavej i odpúšťajúcej – sa dennodenne učíme aj my, Kristovi nasledovníci.
Pápež Pius XII. mal vo svojej pracovni telefón, ktorý mal jednu zvláštnosť – bol iba jednosmerný. Pápež mohol komunikovať s celým svetom, ale pápežovi sa nikto nemohol priamo dovolať. Raz si povzdychol: „Nikto netelefonuje pápežovi.“
Boh sa nám zdá priveľmi vzdialený na to, aby sme ho mohli nájsť, aby sme mu mohli „zatelefonovať“. Čo sa stalo na prvé Vianoce? Boh k nám zostúpil z neba na zem a „zriadil“ obojstrannú linku medzi Bohom a človekom. A tak skrze Krista môžeme „telefonovať“ s Bohom.
Bratia a sestry! Tak si to počas Vianoc uvedomme a snažme sa vytvárať s Bohom komunikačný vzťah. Máme na to teraz doma dostatok príležitostí. Neobstoja žiadne výhovorky. Ponúkajú sa nám mediálne prenosy sv. omší, čítanie Božieho slova, spoločná rodinná modlitba i spev kolied. Využime príležitosť duchovného sv. prijímania. To všetko nech v jednote upevňuje našu vieru.
Rozprávajte sa často v kruhu rodiny. Nie sú školské povinnosti, tak sa rodičia viac venujte deťom. Deti, vypnite mobil a počítač a viac počúvajte, čo Vám chcú do života odovzdať otec i mama. Upevňujte medzi sebou svoje rodinné putá. Uvidíte, že sa to oplatí. Je to výhodná investícia do budúcnosti.
Ježiš prišiel, aby sa dával v slove, v službe, v chlebe a všetkých zjednocoval v láske. Tak sa snažme „lámať“ seba a dávať sa pre druhých, ako sa Ježiš „láme“ a dáva sa pre nás všetkých. On neprichádza pre svoje pohodlie, ale pre našu záchranu a je Darcom všetkých dobier. Dávať seba iným znamená napodobňovať Ježiša. Napredujme v tom!
Kristus sa nám dnes narodil. Klaňajme sa mu a oslavujme ho!
Vyprosujem Vám požehnaný sviatok Božieho narodenia.
Zostávam s Vami spojený v modlitbách. otec duchovný
A ešte vianočný bonus na záver
Ľudia nezvyknú zabúdať na prejavy skutočnej lásky
Manželka bola v pokročilom štádiu Alzheimerovej choroby. Táto choroba sa prejavuje okrem iného aj postupným strácaním pamäti. Muž od svojich 54 rokov každý deň navštevoval manželku v nemocnici. V snahe osviežiť jej pamäť, pýtal sa jej na rôzne veci a ukazoval jej rozličné obrázky. Jedného dňa priniesol do nemocnice fotografie ich syna a spýtal sa jej: „Poznávaš človeka na tejto fotografii?“ Žena uprene hľadí na fotku a napokon priznáva: „Nie, toho človeka nepoznám.“ „Zlatko moje,“ hovorí muž, „veď to je náš chlapec, Maťko. Však si naňho spomínaš?“ „Ach,“ vzdychne žena akosi neurčito. Muž vezme ďalšiu fotku a pýta sa opäť: „Vieš, kto je toto dievča?“ „Nie.“ „To je naša neter. Pamätáš sa na Sáru?“ „Nie.“ Nakoniec sa pozrie svojej žene do očí a pýta sa jej: „A čo ja? Vieš, kto som ja?“
Po dlhom mlčaní sa zdá, akoby sa jej v očiach zablesklo trošku svetla. „Áno, hm, áno,“ hovorí žena. Očividne hľadá v pamäti to správne meno, ale akosi ho nemôže nájsť. Napokon odpovie: „Áno, ty si ten, kto ma má rád.“ Nedokázala si spomenúť na meno svojho manžela, ale nemohla zabudnúť na jeho lásku.
Taká mocná je sila lásky. O tom sú Vianoce. Vianoce sú sviatky lásky, lebo aj teba má Boh rád!